Parentifikácia nastáva, keď sa dieťa ujme zodpovedností, ktoré by mali niesť dospelí – často ide o starostlivosť o súrodencov či emocionálnu podporu rodičov. Takéto deti sa už v mladom veku stanú „malými dospelými“ – varia, upratujú, utešujú, robia mediátora v hádkach alebo sú dôverníkmi rodiča.

Nový výskum publikovaný v odbornom časopise Family Relations (Tolmacz a kol., 2025) potvrdzuje, že parentifikácia výrazne ovplyvňuje naše romantické vzťahy v dospelosti – najmä pocit autenticity, schopnosť napĺňať vlastné potreby, patologickú sebaobetavosť a nezdravé očakávania od partnera.

Čo je parentifikácia a prečo vzniká?

Parentifikácia sa objavuje najčastejšie v rodinách, kde rodič nie je schopný plniť svoju úlohu. Dôvodom môže byť:

• rozvod alebo konfliktné manželstvo,
• chronické fyzické alebo psychické ochorenie,
• závislosti,
• smrť jedného z rodičov,
• migrácia do novej krajiny,
• alebo fakt, že aj samotný rodič bol v detstve parentifikovaný.

Ako sa to prejavuje vo vzťahoch?

Ľudia, ktorí boli parentifikovaní, sú často priťahovaní k partnerom, ktorí si vyžadujú intenzívnu starostlivosť – napríklad majú zdravotné problémy, emocionálne výkyvy, sú závislí alebo majú narcistické črty. Tak ako kedysi „zachraňovali“ svojich rodičov, teraz zachraňujú svojho partnera.

Niektorí parentifikovaní dospelí si dokonca vyberú profesiu založenú na pomoci iným – napríklad sa stanú zdravotnými sestrami, psychológmi, záchranármi alebo sociálnymi pracovníkmi. Iní, naopak, upadnú do opačného extrému – stanú sa dominantnými, kontrolujúcimi a vyžadujú, aby ich partner okamžite napĺňal všetky ich potreby. Ani jedno z týchto správaní však nevedie k zdravému a napĺňajúcemu vzťahu.

Zahraničný výskum (Tolmacz et al., 2025) ukázal 3 hlavné deštruktívne vzorce správania u tých, ktorí zažili parentifikáciu:

1. Patologická sebaobetavosť – úplné sústredenie na potreby partnera, pričom vlastné potreby sú potláčané alebo ignorované.
2. Nedostatok autenticity – neschopnosť byť sám sebou, otvoriť sa partnerovi a žiť v súlade so svojimi hodnotami.
3. Nesprávne nastavený pocit nároku vo vzťahu – buď úplné potlačenie vlastných očakávaní („nič si nezaslúžim“), alebo naopak, prehnané nároky („musíš mi rozumieť bez slov“).

Tieto faktory spolu vytvárajú pocit nenaplnenia vo vzťahoch a znižujú spokojnosť s psychologickými potrebami ako blízkosť, autonómia a pocit kompetencie.

Dospelí s parentifikačnou minulosťou často vo vzťahoch:

• potláčajú svoje potreby a prispôsobujú sa,
• neveria, že si zaslúžia byť milovaní takí, akí sú,
• nedokážu si plnohodnotne užívať blízkosť.

Čo môže pomôcť?

1. Naučte sa komunikovať svoje potreby otvorene a pokojne.

   Nie je sebecké povedať „potrebujem objatie“ alebo „chcem čas pre seba“.
2. Dovoľte si byť sám/sama sebou.

   Váš partner nemusí vidieť len „silnú“ verziu vás. Ukážte aj svoju zraniteľnosť.
3. Nepopierajte svoje potreby, ale ani ich nevnucujte.

   Zdravé očakávania nie sú ani nulové, ani prehnané – sú realistické a vyjadrené s rešpektom.
4. Venujte sa sebe.

   Starostlivosť o seba nie je luxus, ale nutnosť. Bez nej nie je zdravý vzťah možný.
5. Uvedomte si: si hodný/á lásky a pozornosti.

   Vždy ste boli. Bez ohľadu na to, čo vám v detstve (ne)dali.

Parentifikácia v detstve nebola vašou voľbou, no jej následky si možno nesiete dodnes a môže potichu ovplyvňovať vaše vzťahy aj v dospelosti. Keď ale pochopíme jej korene, máme šancu prepísať scenár. Uzdravenie si vyžaduje odvahu, ale odmenou je život, v ktorom si nemusíte vyberať medzi láskou k iným a láskou k sebe.